Hačava

Od 13. storočia obec patrila do Turnianskej stolice , neskôr župy až do roku 1848 keď sa vytvorila Abovsko-turnianska župa. Obecboli súčasťu okresu Turňa Od roku 1923 patrili Paňovce do dnes už neexistujúceho okresu Moldava, ktorý bol v roku 1960 pričlenený k okresu Košice. Z okresu Košice sa v roku 1968 vyčlenil okres Košice-vidiek , dnes Košice-okolie.

V súčasnosti obec patrí do okresu Košice-okolie, Košický samosprávyn kraj. Je členom mikroregionálneho združenia obcí - Združení Miest a obcí Údolia Bodvy s centrom v Moldave nad Bodvou a Združenia miest a obcí Košice-okolie.

Hačava (maď. Falucska - dedinka) leží vysoko v horách pri hornom toku potoka Háj. Leží v oblasti kde sa hranice Turnianskeho panstva stýkali s hranicami majetku jasovského kláštora a mesta Smolník. Prvé obyvateľstvo ktoré sem prišlo bolo bezpochyby nemecké a prišlo sem zaiste ako banícke obyvateľstvo zo Smolníka.

Roku 1409, keď kráľ Žigmund vymieňa hrad Turňu s príslušenstvom za hrad v Kríževackej stolici v Slavónii, Hačava sa uvádza medzi príslušenstvom hradu Turny ako Wyfalu al. nom. Bodnarwagasa a hovorí sa o nej, že je prázdna, opustená (deserta). Roku 1409 patrila k turnianskemu panstvu aj iná Nová Ves, a to terajšia Turnianska Nová Ves, ktorá sa v tejže listine uvádza ako Wyfalu populosa, teda dedina zaľudnená. Roku 1773 sa Hačava uvádza nemeckým názvom Bognerhey, r. 1786 Bognerhay a r. 1808 Wagnerhau.

Totožnosť medzi dokladmi z r. 1409 a 1410 a dokladmi z XVIII. a XIX. stor. je tu úplne jasná. Nemecký názov Wagnerhau značil Wagnerovu porubu a Wagner bol zaiste jej lokátorom. Z uvedeného je jasné, že Hačava bola už v XIV.stor. osídlená nemeckým obyvateľstvom a dostala nem. ľudový názov Wagnerhau, kým maď. oficiálny názov bol Ujfalu, ale roku 1409 bola už prázdna.

Nie je jasné prečo došlo k opusteniu dediny obyvateľstvom, no je možné sa domnievať, že svoje tu zohralo aj nové ustanovenie hraníc mesta Smolníka z roku 1332 kráľom Karolom Róbertom. Posunutím hraníc mesta o dve míle na všetky strany sa hranice Smolníka posunuli hlboko do horného povodia rieky Bodvy a dostali sa priamo aj do susedstva turnianskeho panstva. Boli to Smolníčania, ktorí na základe nových hraníc dvoch míľ začali zasahovať až do oblasti horného toku Hájskeho potoka (pôvodne patriace Turnianskemu panstvu). Začali tam rúbať lesy pre svoju banskú potrebu a na rúbaniskách už niekedy v 80. a začiatkom 90. rokov XIV. Stor. začali aj osídľovať svoje obyvateľstvo, ktoré malo hľadať predovšetkým nové rudné bohatstvo. Územie pri hornom toku Hájskeho potoka (dnešnej Hačavy) bolo pre turnianske panstvo cez divoké Hájske údolie ťažko prístupné a preto majitelia turnianskeho panstva spočiatku nejavili oň veľký záujem. No akcia Smolníčanov musela ich pobúriť a nedovolili Smolníačanom r

úbať les pri hornom toku Hájskeho potoka. Svedčí o tom mandát kráľa Žigmunda t r. 1392, ktorým nariaďuje Jurajovi z Turny n. B., aby neznepokojoval mešťanov a hostí zo Smolníka pri užívaní ich lesov. Bezpochyby za týchto vzájomných bojov o hraničné medze medzi majiteľmi turnianskeho panstva a mesta Smolníka boli noví osadníci z Hačavy vyhnaní a r 1409 bola už Hačava opustená a prázdna (deserta). Že prví kolonisti museli byť bezpochyby baníkmi, nasvedčoval by aj chotárny názov Baniská (Banyizska) na území Hačavy, ktorý je snáď pozostatkom dolovacích pokusov prvých osídlencov.

Keď roku 1436 pripadlo celé turnianske panstvo Štefanovi Šafárovi z Branča obnovil sa nanovo spor o hranice panstva. Bol to najmä Štefanov syn Silvester, ktorý si začal počínať násilnícky voči svojim susedom, voči jasovskému kláštoru a mestu Smolník. Z relácie Abaujskej stolice zo 17. septembra 1438 sa dozvedáme, že koncom marca alebo začiatkom apríla 1438 valasi turnianskeho panstva Gregor Zolthyz a jeho 11 spoločníkov na príkaz svojich pánov zapálili les v chotároch Jasova, Debrade a Medzeva a ku koncu mája na lúkach uvedených obcí pásli svoje stáda. Pri týchto sporoch sa výslovne neuvádza, že uvedení valasi bili z dediny Hačavy, ale niet nijakých pochýb o tom, že museli prebývať (aspoň v lete) v priestoroch dnešnej Hačavy, lebo len odtiaľ mohli spásať lúky v chotári Medzeva.

Z mandátu kráľa Alberta z r. 1439 určeného Štefanovi zvanému Šafár z Turny n. B. sa dozvedáme, že Ján Donel prísažný mesta Smolníka si sťažoval pred kráľom, že Štefan zvaný Šafár (Saffar) z Turny n. B. so svojimi synmi Silvestrom a Vítom usadil nejakých svojich poddaných valachov (quosdam iobagiones vestros Wolochales) v ich lese zvanom Pekkengrund, ktorí urobili veľké škody tak v lese, ako ja na lúkach. Z toho vidieť, že páni turnianskeho panstva už v prvej polovici XV. Stor. usadzovali valachov na svojich majetkoch pri hornom toku Hájskeho potoka a dali tak podnet k novému osídleniu Hačavy.

Roku 1598 bolo v Hačave okrem richtárskeho domu 16 obývaných domov a 5 opustených. Richtárom bol vtedy Joannes Kys Laczko a ďalšie hlavy rodín mali tieto os. mená: Kys, Totth, Deme, Adam, Marus, Torsa, Nagy Laczko, Santha, Sebestyén, Myko. Aj keď tieto osobné mená sú v tomto súpise značne pomaďarčené, niet pochýb, že to boli ľudia zväčša slovanského pôvodu, ktorí už vtedy rozprávali zmiešanou rečou rusínsko-slovenskou.

Roku 1715 bolo tu 9 poddaných a z nich malo 5 slovenské os. mená: Fedor, Helezmanyovszky, Koleszár, Odormanko (r. 1720 Hodormanko), Spák. Medzi rokmi 1598 a 1715 počet obyvateľstva značne poklesol a vidíme dokonca, že r. 1715 sú tu už aj nové osobné mená. Toto je možné vysvetliť tak, že z Hačavy sa sťahovali ľudia do vyľudnených južnejšie položených a úrodnejších dedín a na ich miesta zasa prichádzali ľudia z valaských gréckokatolíckych dedín zo severu, najmä zo Spiša, ako na to poukazujú už r. 1715 os. m. Helemanovský (z Helemanoviec) a Odormanko - Hodormanko, pochádzajúci zaiste z Hodermarku. Od r. 1715 bol tu však nový prílev obyvateľstva a na konci XVIII. Stor. bolo tu už 51 hláv rodín, z ktorých absolútna väčšina má slovanské osobné mená (slovenské a rusínske) a medzi nimi sú aj tieto: Hodermarczky, Poraczkj, Torizsko, Vernár, Patsai, teda ľudia pochádzajúci z Hodermarku, Poráča, z Torysiek, z Vernáru a z Pače. Do Hačavy sa teda sťahovalo predovšetkým gréckokatolícke obyvateľst

vo z pôvodných valašských dedín. Zaoberali sa baníctvom (železná ruda), drevorubačstvom a výrobou dreveného riadu, ktorí vozili a predávali podomoví obchodníci na Dolnej zemi, ako aj pastierstvom. Podľa lexikónu z roku 1773 rozprávalo sa tu rusínsky a slovensky a bola tu vtedy gréckokatolícka fara a gréckokatolícky kňaz. Pre gréckokatolícke náboženstvo ju niektorí autori lexikónov uvádzajú ako rusínsku (rusňácku) dedinu (Korbiansky r. 1786, Fényes r. 1851).

Podľa dotazníka t r. 1864 - 1865 vyplneného v samej dedine Hačave sú obyvatelia ruskej viery, ale slovenského jazyka. Podľa uhorského sčítania ľudu z r. 1900 bolo tu zapísaných 88% obyvateľstva za Slovákov.

Za I ČSR sa obyvatelia zaoberali prevažne drevorubačstvom, pálením drevného uhlia a jeho predajom. Obec bola v rokoch 1938 - 1945 pripojená k Maďarsku.

Dnes má obec 222 obyvateľov a ich počet z roka na rok klesá. Úbytok obyvateľstva spôsobili najmä stavebná uzávera, vydaná v 80tych rokoch minulého storočia, a požiadavky ochranárov, nakoľko obec Hačava leží na hranici prírodnej rezervácie Slovenský kras. V 90tych rokoch minulého storočia sa úbytok obyvateľstva ešte zvýraznil a to najmä pre nedostatok pracovných príležitostí a zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu, čo prinútilo mladšie ročníky k odchodu z obce.

Do dnešných dní sa v obci zachovala pôvodná ľudová architektúra - drevené domčeky s valbovou a sedlovou strechou a pravoslávny barokovo-klasicistický kostol z 2 polovice 18. stor. Pre turistov obľubujúcich potulky po prírode ponúka okolie Hačavy množstvo príležitostí. Obcou vedie cyklotrasa a začína v nej náučný chodník "Horné lúky", ktorý vás zavedie na vyhliadku v blízkosti obce Háj kde sa vám naskytne pohľad na panorámu Zádielskej tiesňavy. Z Hačavy je blízko do Jasova, kde je známa Jasovská jaskyňa, ale i na Turniansky hrad či na hrad Krásna Hôrka a do Betliara.